Kua podvodnícka, ten Sivák a Klein. A duplom plešatý Kemény, ktorého fotku si zrejme tajomná identita stojaca za Keménym ukradla. Dobre im Gábor naložil. Povedal som si po prečítaní GoGo blogu. Mám totiž rád gogo tanečnice a Gábora Grendela. Dlho neotáľajú a idú rovno na vec, pričom vedia prítomných správne „emočne“ naladiť. Taký je aj jeho blog, prvoplánový a fejkový ako zástupná téma, o ktorej píše. Ale (po)hlavne svieži. Veď ide rovno „po hlavách.“ Čo na tom, že bezhlavo; hlavne, že sviežo.
Gábor by mal byť vlastne rád, že tí traja chalani sú možno fejky. Veď fejkom sa neodpovedá a napr. Klein polemizoval s GoGo článkami spôsobom, ktorý vylučoval u Gábora (keďže argumenty aj kompetentnosť GoGovi v tejto téme chýbali, plnil len zadanie) rozumnú a zmysluplnú reakciu (nejdem linkovať, ak chcete, pohľadajte si na www.lipsic.net ). Išlo o tie zvláštne justičné skúšky D. Lipšica, t.j. jeho privátnu vec, kde Grendel – ako už nie jeden raz – napriek tomu prevzal na seba úlohu osobného hovorcu svojho Vodcu. A povrchne odpinkal závery z relácie TA3. Klein následne rozobral bod za bodom argumenty Grendela a ku každému uviedol protiargument. Hoci si možno predstaviť more temných motívov v žlčovitej anonymnej lebeni „akože Kleina“, ktoré ho napriek vecnej polemike len preto, že je anonym, diskvalifikujú, predsa len je divnou predstava, že ten skutočný „Klein“ by mal byť žalovaný napríklad aj za takýto článok. Takéto GoGo uvažovanie potom poodhaľuje čo to o Grendelovom prerode z novinára na politika. Takí len fízľujú a žalujú. Namiesto toho, aby viedli polemiku, len odvracajú pozornosť a útočia.
Prečo vlastne pán podpredseda strany robí predsedovi hovorcu? Rieši jeho vlastné či stranícke problémy spôsobom, ktorý mu jednoznačne nesvedčí. Nemal sa (k vlastným skúškam, či k fejkovým blogerom) ozvať samotný Lipšic, či tomu sa lení z neba zostúpiť na zem? Ak má totiž Grendel od Lipšica neodvodený mandát ako snemom demokratickej strany zvolený podpredseda, je takéto hovorcovstvo trochu ponižujúce. A ako spôsob „obhajoby“ až priveľa vypovedá o podstate jeho podpredsedníctva. V ktorej inej strane sa totiž podpredsedovia na blogu do krvi bijú za predsedu a klesajú na úroveň hovorcov? No, len v stranách jedného muža, lebo len tam sú podpredsedovia obyčajnou štafážou. Ak teda dáme na bok tých, ktorí si kúpili podpredsednícky post za Dohodu, že budú stranu financovať (Miškov). Alebo ktorí ju financovali dovtedy (Krajniak).
Téma fejkovej identity kritikov obzvlášť rezonuje tam, kde identita strany, ktorá s nimi neľútostne bojuje, tak akosi splýva s identitou jej Vodcu. Je to len podobnosť čisto náhodná, ktorú vidno medzi touto partajou a stranou Mojsejovej, ktorá tiež chcela byť Novou väčšinou? Sú to totiž jediné strany na ponovembrovom Slovensku, ktoré niesli meno vodcu vo svojom názve. Alebo je to úchylka, ktorá stojí za osobitnú diagnózu?
Dnešný názov tejto strany, ktorá prostredníctvom svojho mediálneho podlipšica naháňa falošných blogerov, totiž nesie táto strana dostatočne dlho a teda určite nie omylom. Už nielen na odlíšenie sa od Mojsejovej „Novej väčšiny“, ako sa dnešná strana Občania a predtým Slobodné slovo N. M. chvíľu na nevôľu lipšicovcov volala. Táto značka (t.j. že je NOVOU stranou vodcu D. Lipšica) ostala dokonca NOVE aj po jej zlúčení s LIDOM. Hoci jej názov je potom už naozaj krkolomný: “ Nová väčšina – Dohoda (D. Lipšic) „.
Späť k diagnostikovaniu úchylky. Ten názov veru vzbudzuje divné asociácie, a to s nie tak dávnou minulosťou. Obsahom názvu, metódou a okolnosťami vzniku totiž pripomína HSĽS – SNJ a jej názov, ktorý ľudáci prijali po „zlúčení“ so slovenskými občianskymi stranami (agrárnici atď.) na jeseň 1938. Hrdý to názov „Hlinkova slovenská ľudová strana – Strana národnej jednoty“. Podobnosť tu je už v prídomku prijatom po „zlúčení“ Hlinkovho Dunaja a občianskej Moravy v čase, keď Slovensko na jeseň roku 1938 prichádzalo, vďaka nastávajúcim „ochrancom“ z Nemecka, o Devín. Táto Národná Jednota bola len akože novou, v skutočnosti však falošnou jednotou slovenského politického národa. Postavenou na „dohode“ – nedohode slovenskej politickej reprezentácie (tzv. Žilinskej dohode). A tak ňou vznikla dobrovoľne -nedobrovoľne „nová politická väčšina“ slovenského národa iba ak tak v úvodzovkách. Čo sa prejavilo o šesť rokov v Povstaní. Inak povedané šlo o fejkovú Novú väčšinu a fejkovú Dohodu. Fejkovú rovnako, ako je tá dnešná Nová väčšina – Dohoda.
Ďalej podobnosť týchto patvarov normálnych strán vzdialených v čase 75 rokov evokujú aj
Rozdiel medzi týmito patvarmi strán je len v tom, že hoci nútene a povinno-dobrovoľne, vtedajšia HSĽS – SNJ aspoň tú väčšinu slovenského voličstva naozaj reprezentovala. Šlo o Novú väčšinu falošnú dobrovoľnosťou a spontánnosťou vzniku, nie väčšinovosťou. Čo sa prejavilo od jej konštituovania na jeseň 1938 v rôznych sporoch s rôznymi menšinami ako socialistami, liberálmi, Židmi, Čechmi, Poliakmi, Maďarmi …
NOVADO však žiadnu väčšinu v slovenskej spoločnosti nemá. Hoci – vo vzácnej frakčnej jednote – pozostáva troch politických menšín – utečencov z iných strán. Je tak len účelovým spojením okrajových prúdov, ktoré zápasia o politické prežitie. A v skutočnosti ide o starú, hoci odhodlanú menšinu, ktorá sa pokúša aj za dodatočné peniaze reklamného magnáta o tupý rebranding pod NOVým menom s pomocou floskúl ako „mám nos“ (na problémy občanov a na kmotríkov, kňažkov, Beyoncé a podobné užitočné postavy) alebo neleňme a zaveďme so slovenským Leninom NEP.
A je tu ešte jedna programová podobnosť s HSĽS – SNJ, ktorá sa týka zakladania štátu. NOVADO chce totiž rovnako Slovensko založiť nanovo, hoci nik nevie ako. V tom sa zbor chlapcov a dievčat z NOVY nelíši od Strany (tak skrátene označoval HSĽS – SNJ jej vodca J. Tiso), ktorá tiež zakladala Slovensko nanovo. Ako to skončilo, všetci vieme – nakladaním židovskej „pracovnej“ sily do dobytčích vagónov a ich plateným vývozom na poľské územia Tretej ríše. Mohli by teda Nováci svoje zakladateľské záujmy poodhaliť, lebo zatiaľ o ich zakladateľských úmysloch vieme len vo svetle ich návrhoch ohľadom priamej voľby predstaviteľov justície. A čo to i z divného ideologického dielka „národniara“ M. Krajniaka, ktorý svojimi názormi ľudákom ako keby z oka vypadol. A o ktorom píše jeden z Grendelom nemilovaných fejkových blogerov. Hovi Grendel samozrejme nerieši tupý obsah jeho dielka (a napriek tomu existujúcu vysokú pozíciu expokladníka KDH Krajniaka v strane NOVA), ale rieši falošného blogera.
Okrem rozpracovávania fejkových identít G. Gábor, ako známy návštevník vinární, aj „dekantuje.“ Tu však nerieši červené víno, ale nejakú J. Kante, kvôli ktorej má zjavne červené oči.
Napríklad toto Gábor G. o svojej de facto kolegyni z blog.sme.sk uviedol:
„V diskusii pod „jej“ prvým článkom niekto tvrdí, že skutočným autorom je bývalý príslušník VOS Jaroslav K. Keď nič iné, iniciály majú spoločné :)“. Naozaj smajlíka hodné, najmä keď to hovorí GoGo politicko-mediálny tanečník. Fico so svojim diskutérom „pivo1“ našiel nasledovníka.
Nuž, náš GoGo sa evidentne rozhodol priživiť na vlne odhalení Ficových brigádnikov, ako Marek Albrecht a pod na blog.sme.sk (viď blog R. Braník – zachráňte blogera Albrechta). Len skúša trochu nefér zmiešavať prípad človeka, ktorého zjavne blog.sme.sk už preveril (na to publikuje pridlho a príliš politicky korenisto), so zrejme fejkovými anitilipšicovcami. A vypomáha si stupídnou narážkou na privlastnenie si identity zomrelej českej babičky J. Kantovej (s morbídnym náznakom, že identita sa presunom na cintorín uvoľnila a je pre fejkovú J. Kante voľná). Táto úvaha je však len pre hrubozrnných primitívov a kolegovia G. Grendela si v budúcnosti pri labzovaní na internete budú musieť splniť domáce úlohy poriadne.
Jarmíl Kantových je totiž na českom internete viacero, lekárka, spisovateľka, atď. Prinajmenšom jedna z nich má meno utvorené prechyľovaním mužského priezviska Kanta, nie Kante. V klube Zonta, na ktorého web linkuje Grendel, aktuálne pôsobí Magdaléna Kantová, a na internete pritom možno nájsť dvojicu otorinolaringológov menom Magdalena Kantová a Jiří Kanta. Bez väčšieho detektívneho skúmania sa dá predpokladať, že aj zosnulá J. Kantová vďačila za svoje priezvisko otcovi alebo manželovi menom Kanta, nie Kante.
Aký mal teda zmysel ten odkaz na babičku? Bol Grendel na pražskom cintoríne a preveroval, či je J. Kantová od „Kante“ alebo „Kanta“? A či neexistujú aj ďalšie J. Kant(e)ové? A aký motív by mohla mať nejaká osoba na kradnutie spotvoreného mena mŕtvej, ktoré beztak nesie viacero menovkýň z tej istej krajiny (zrejme aj žijúcich) a dotyčná zjavne žila v Česku a nie v Nemecku? Resp. či jednoducho nemôžu byť a žiť viacerí menovci takého netradičného mena. Čo vlastne dokázal? Je to len morbídna zábavka tohto Lipšicovho mopslíka, ktorý ako verný pes svojho pána šteká na všetkých, ktorí nie sú na pánka dobrí?
Po (možno oprávnených) navážkach do Kleina, Siváka a Keményho tak Grendel pri Kanteovej riadne uletel. Ale veď neva, keďže splnil cieľ, kopnúť si popri fejkov mimo bolgu sme.sk aj do ich blogera. Hovorí, že iné blogovacie portály neriešia identitu, no blog.sme.sk rieši. Tak nech ešte raz preverí identitu Kante a spolu s ňou aj inú vec, ktorú neriešia iné blogoviská – kódex blogera a GoGov stret s ním.
Ak je totiž J Kante reálna osoba (pochybnosti už dávnejšie riešili diskutéri), tak by som na jej mieste poslal na blogera Gábora podnet pre porušenie SME Kódexu blogera (osobný útok na iného blogera, napr. tou klebetou o príslušníkovi VOS + nedanie príležitosti sa vyjadriť pred zverejnením blogu). GoGo by mal pristupovať k písaniu takéhoto blogu ako novinár, nie propagandista. T.j. mohol ju najprv vyťažiť, spýtať sa jej emailom, správou „tomuto blogerovi“ na potvrdenie identity (tým jej dať možnosť sa vyjadriť) a následne (ak by mlčala, alebo sa dostatočne nevyjadrila) to do nej našiť plnou parou. A ak získa z komunikácie s ňou napr. silnú indíciu, že ide o fejkovú identitu, sa o tom v blogu aj výslovne zmieniť. Všetko to sú povinnosti blogera a novinára. GG však len obsiera, veď už je politik (pre cenzorov a moralistov, to je len hodnotiaci úsudok, viď dole názor Lipšica; nie neprípustný vulgarizmus).
Keď porovnáme návštevnosť Grendelových blogov a návštevnosť postov fejkových identít, vznikne otázka, o čo vlastne GoGovi ide (okrem poškodenia mena J. Kante, či tematizovaniu údajného očierňovania Lipšica a Novy). Pritiahnuť k nim pozornosť? Popchnúť SME, HN, či iné médiá so spravodajskými portálmi, aby vymiškovali svoje blogy a odstránili spomedzi tisíc rôznych polobláznov, ktorí riešia karty, politiku, futbal atď. práve týchto blogerov, či „blogerov,“ po ktorých – nebyť Grendelovskej reklamy – ani Lipšicov pes neštekne?
Keby totiž tieto postavy a postavičky priniesli nejakú zásadnú protilipšicovskú tému napr. teraz pred župnými voľbami a čpela by za nimi povrchná prvoplánová neúprimnosť ako za všelijakými Albrechtami (viď blog R. Braníka), ešte by sa to dalo pochopiť . Len neviem nič také na ich blogoch nájsť. Hudú si skrátka relatívne dlho a vytrvalo svoju pesničku. Nech si ju teda číta, kto chce, a komu píli uši, nech si ju nevšíma. Grendel na ňu zbytočne upozorňuje tých, ktorým by inak bola šum a fuk. Hoci chápem, je zrejme nabudený poslednou reakciou sme-blogoviska na proficovských blogerov (Albrecht, Blahová, Valušek), resp. čerstvými odhaleniami Frešovho menovca na tom istom blogu. Pritom však skĺzava do primitívnych konštrukcií, ako príslušník VOS s rovnakými iniciálkami, mŕtva babička a pod.
Možno však ide o neprehltnutú kosť nových príspevkov na portáli www.lipsic.net, kde sú Klein, Sivák a Kemény a iní hodne citovaní. Posledné príspevky z októbra sú však vzácne anonymné, žiaden fejk. Ale to nevadí, G. Grendel si to zrejme z poverenia šéfa vybavuje s touto komunitou, ktorú hádže do jedného vreca. Ale nech sú akokoľvek odporní svojou skutočnou, či zakrývanou anonymitou, buď nech si ich nevšíma, alebo nech napíše, čo uvádzajú také, že je to žalovateľné?
Grendel však veľmi dobre vie, že o vecnú argumentáciu proti nepríjemným odhaleniam ohľadne NOVY a jej persón pri jeho antiblogerských aktivitách nejde. To všeobecne odbije „žalovateľnosťou“, čo je v kontexte názorov jeho pána na slobodu prejavu naozaj prekvapivé. Stačí si prečítať článok na http://www.tyzden.sk/casopis/2013/29/ked-sa-sudi-celebrita-2.html . Keby sme totiž rovnako ako TV Lokal prirovnávali verejne činnú osobu ku k…, stále nie sme za čiarou, keďže podľa D.L. „Ľudia, ktorí dobrovoľne vstúpili do verejného priestoru – to znamená politici, ale aj herci či speváci – by však mali strpieť oveľa vyššiu mieru kritiky.” Podľa Lipšica by mali byť chránené aj vulgárne prejavy. „Je absurdné, ak takéto veci posudzujú súdy. Prečo by niekto nemohol prirovnať verejne činnú osobu aj k pohlavnému údu, čo je z povahy veci hodnotiaci úsudok?” pýta sa Lipšic.“.
A úplne na záver niečo o fejkových politikoch. Okrem fejkových blogerov máme totiž aj iné fejky. Ktoré, hneď ako vstúpili do politiky, viď Grendel, si založili živnosť (2. 7. 2012). Na aké účely, ak ide o podpredsedu strany a politika, ktorý dovtedy nepodnikal? No poďme po poriadku „analyzovať“, na čo všetko GoGo potreboval živnostenský list:
Na administratívne služby (asi ako podpredseda strany),
Na prieskum trhu a verejnej mienky (asi si myslí, že politika je trhovisko a agentúry ako Abakis, MVK a podobne treba mať podchytené),
Na vykonávanie mimoškolskej vzdelávacej činnosti (masy straníkov treba vzdelávať, nie vždy na to stačí pán Farka z Abakisu),
Na organizovanie kultúrnych a iných spoločenských podujatí (snemy a iné stranícke eventy),
Na činnosť podnikateľských, organizačných a ekonomických poradcov (má zrejme veľa skúsenosti s podnikaním, až toľko, že si bude ako podpredseda strany privyrábať podnikateľským poradenstvom. Na styk medzi podnikateľmi a straníckym vedením totiž niet lepšieho krytia ako „podnikateľské, ekonomické a organizačné poradenstvo“.)
***
A tento živnostník v politike sedí príznačne na ulici, ktorá spojila politiku s podnikaním. Na Vazovovej. A živnostenský list tohto fejkového politika ich voličom z tejto adresy ukazuje príznačne – prostredník. Symbol toho, čo si o nich myslí. Že politika je biznis, ktorým sa dá celkom slušne uživiť aj blogujúcim exhovorcom. Ale nehnevajte sa za to naňho. Veď jeho preceda predsa povedal, že je to „z povahy veci hodnotiaci úsudok“.
Andrej Ďurčanský